Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov

V denníku Pravda uverejnili 9. januára rozhovor s rektorkou SPU v Nitre Klaudiou Halászovou. Prinášame ho v plnom znení.

Poľnohospodárstvo čelí klimatickej zmene, pandémii covidu, ktorá vybičovala desaťročiami nakopené ekonomické aj ekologické problémy. Oživí upadajúce odvetvie nová generácia hospodárov na pôde, ktorá vyrastá na inom vidieku ako ich rodičia a starí rodičia?

"Oživí, ak rozvinieme v študentoch kreativitu, pragmatizmus a zodpovednosť, vlastnosti, ktoré prirodzene v sebe rozvíjali ich – naši – roľnícki predkovia,“ hovorí rektorka Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre Klaudia Halászová.

Ako univerzita reaguje na to, že žijeme, ako sa vraví, v inej dobe?

Nuž hľadáme odpoveď na kľúčové otázky vzdelávania vedy, výskumu a súčasne riešime všedné, no dôležité maličkosti. V jeseni sme otvorili materskú školu Klások, zatiaľ len s 11 deťmi našich zamestnancov, ktorá odbremení mladých rodičov pracujúcich či študujúcich na univerzite. Učiteľky vodia občas deti do botanickej záhrady aj vivária, kde žijú plazy a korytnačky, čím deti získavajú živý kontakt s rastlinami, so zvieratami, prenikajú do tajov práce, ktorá živí ich rodičov. Musíme využiť každú príležitosť na to, aby si deti vytvorili vzťah k pôde a ku všetkému, čo sa na nej odohráva. Hľadáme cesty, ako sa dostať späť do reálneho život z počítačovej či reklamnej virtuálnej bubliny, ktorá nás čoraz viac obklopuje.

Naozaj, akoby sme aj vďaka technológiám žili v akomsi vysnívanom svete. Ide však o to, aby technológie urobili poľnohospodárstvo a všetko, čo s ním súvisí, príťažlivejšie. Najväčšia mliekareň v Luxembursku vybudovala pred závodom farmu s pasúcimi sa kravami, aby deti počas exkurzie končiacej v mliekarni videli zrod i premenu mlieka na maslo, syry, jogurty. Ak chceme zmeniť poľnohospodárstvo, nemali by sme zmeniť uhol pohľadu?

Práve o to sa usilujeme. Ide o široké spektrum úloh, kde sa prelína z jednej strany požiadavka posilniť praktickú prípravu študentov a súčasne rozvíjať na univerzite moderné formy vzdelávania, vedy a výskumu. Často počuť, že poľnohospodárstvo je na dne, ale možno prežívame obdobie, keď musíme veci zvrátiť. Pred časom sme na univerzite otvorili vedeckovýskumné centrum AgroBioTech, pracovisko, o akom sa mne študentke SPU z deväťdesiatych rokov minulého storočia mohlo len snívať. A pred sebou máme ďalší unikátny program. Ako jedna z troch slovenských univerzít budujeme v spolupráci s rezortom kultúry kreatívne centrum.

Čo bude jeho podstatou?

Počuli ste už niečo o dizajne potravín? Nuž teda pozrieme sa na potraviny očami súčasného spotrebiteľa. Zrekonštruujeme časť budovy roky zanedbanej Poľnohospodárskej knižnice, súčasťou ktorej bude niekoľko laboratórií. V jednom z nich budeme skúmať neuromarketing – podvedomé správanie spotrebiteľa pri nákupe potravín. Zákazník chodí s nákupným košíkom medzi regálmi a rôzne receptory sledujú, čo sa odohráva v jeho mozgu. Či sleduje tovar zhora nadol, alebo naopak, čo ho zaujme. Je to dôležité nielen pre obchod, ale aj pre tých, čo potraviny dorábajú. Nechceme byť hračkou reklamy, chceme fair play. Tu vidím rolu technológií v službách človeka, aby sme opäť stáli rovnými nohami na zemi. Ide o to, aby sme sa lepšie porozhliadli po krajine, ktorej sme súčasťou.

Čo v nej vidíme?

Neviem, či si uvedomujeme, ako nenásytne sa za posledné roky zahryzli do poľnohospodárskej krajiny satelitné sídliská, priemyselné parky, obchodné centrá. Je čas, aby sme sa začali liečiť z konzumného prístupu k životu. V rámci kreatívneho centra chceme ukázať cez služby v zelenej infraštruktúre, ako by mala vyzerať dobre obhospodarovaná poľnohospodárska vidiecka krajina. Budú v nej lavičky, božie muky, krásne solitérne stromy či aleje – inšpirácia pre obce a poľnohospodárov, aby spoločne menili priestor, ktorý obývame. Na mnohé veci nás upozornila pandémia.

Čím?

Rozhýbala ľudí, chodia viac do prírody aj do polí, a podaktorí si až teraz všimli, ako je naša krajina miestami doráňaná. Veci môžeme zmeniť napríklad pozemkovými úpravami, ktoré umožnia lepšie čeliť erózii – vodnej aj veternej. Ukážeme to v ateliéri Zelenej infraštruktúry. Chceme, aby sa z neho stalo centrum pozitívnej motivácie, miestom inšpirácie tak pre poľnohospodárov, ako aj pre obecné samosprávy a vôbec všetkých občanov Slovenska.

Pôdohospodárstvo sa rozvíja búrlivo mnohými až nečakanými smermi. Kedy bude centrum hotové?

Už sa súťaží rekonštrukcia, ktorá by mala trvať 14 mesiacov. Keď centrum otvoríme, prichýlime v ňom aj startupistov, ktorým v centre vytvoríme materiálny priestor. Tu si sadni, tvor, zober študentov na prax. Bude to pre nich jednak pracovné prostredie, jednak prvý kontakt s podnikaním a profesijným životom.

Život však nie je, ako vravia Česi, „peříčko“. Periférie krajiny sa vyprázdňujú, mládež uteká za lepším životom do miest a do cudziny. Ako sem vrátiť život?

S OECD sme podpísali memorandum o spolupráci najmä v oblasti obchodu a poľnohospodárstva a spoločnou aktivitou bola aj konferencia na tému poľnohospodárstvo ako aktér sociálnej inklúzie. Ide o program, ktorý podchytí nízkopríjmové, menej vzdelané skupiny obyvateľstva rozvojom poľnohospodárskych aktivít v slabšie rozvinutých regiónoch. Povedzme zakladaním sadov rôznych atraktívnych druhov ovocia, ako je napríklad arónia, ktorých pestovanie je náročné na ručnú prácu.

Hovoríme o tom, ako prebudiť vidiek i nás samých k aktívnejšiemu životu. Vie si naša mládež predstaviť, čo všetko umožňuje hospodárenie na pôde – čo je pre jedného podnikanie a pre druhého možno len zamestnanie? Ako mladých pritiahnuť k štúdiu širokého spektra disciplín, ktorých spoločným menovateľom sú pôda, rastliny, zvieratá, jedlo, krajina?

Čo bolo kedysi samozrejmé, je dnes úplne iné. Kedysi sme ako deti prišli k starej mame na prázdniny, kde bolo malé hospodárstvo s prasiatkami, králikmi, kŕdľom sliepok, kačíc, husí, ba niekde chovali aj kravku. Ale dnešné babičky kupujú vajíčka v obchode, v humnách sú trávniky s bazénmi a grilmi, kde sa opeká mäso kúpené z obchodu. To je Slovensko 21. storočia. Spomínala som univerzitnú škôlku ako prvý krôčik detí do tajuplného sveta poľnohospodárstva. Nikdy už nebude také, aké bolo, ovládli ho digitálne technológie, supermoderné stroje, zmenili sa plemená zvierat. Čo o tom vie bežný smrteľník? Musíme o zmene, ktorá prebehla a prebieha, rozprávať, a to vo všetkých súvislostiach.

Zrozumiteľná na peknom príbehu založená komunikácia ako základ? Z čoho začať?

S Centrom vedecko-technických informácií sme podpísali dohodu, že vybudujeme centrum popularizácie, ktoré oboznámi deti a dospievajúcu mládež s tým, čo všetko umožňuje štúdium pôdohospodárstva, potravinárstva a všetkých s ním spätých aktivít. Ideálny by bol celoročný živý interaktívny pavilón na výstavisku Agrokomplex. Počas rovnomennej výstavy boli expozície so zvieratami doslova obliehané deťmi. Urobme to inak: nech do pavilónu moderného poľnohospodárstva, vidieckej krajiny, potravinárstva, obchodu s potravinami, jednoducho všetkého, čo súvisí s naším životom, môžu zájsť deti s rodičmi po celý rok. Nech toto miesto magnetizuje deti aj rodičov.

Môj otec vyrástol na malom gazdovstve, ja s bratmi na šľachtiteľskej stanici. Jeho i nás obklopovali kone, kravy, traktory, mláťačky, ale aj včelíny, skleníky, mikroskopy, biele plášte, kvitnúce a rodiace stromy, ale aj blato, prach. Ani sme nevedeli ako, spojili sme každý na svoj spôsob život s poľnohospodár­stvom. Teraz ho chcú rozvíjať aj ľudia z mesta. Unavení civilizačným stresom hľadajú únik a čistotu života na lazoch, samotách.

Je to prirodzená reakcia na doterajší stresujúci spôsob života, ale bez ohľadu na úprimnú snahu zmeniť svet, poľnohospodárstvo sa nedá robiť bez odborných vedomostí a praktických zručností. Ako chce niekto začať podnikať na pôde, keď nemá vzdelanie? Nech sa títo nadšenci farmárčenia nehnevajú, ale kto by išiel k zubárovi, ktorý nevyštudoval stomatológiu a neprešiel praxou? Tu teda nejde prioritne o zmenu životného štýlu, iste ide aj oň, ale o to, ako dobre vedeným hospodárstvom navodiť aj zmenu životného štýlu – sebe aj okoliu.

Ako to dosiahnuť?

Celý náš rozhovor je o navodení zmeny. Našim absolventom chceme dať oveľa viac praxe, a to najmä preto, aby mali odvahu realizovať veci, ktoré sa učili. Odvahu nadobúdajú ľudia vedomosťami, praktickými skúsenosťami, zážitkami. Preto je dôležité, aby naši študenti boli viac na farmách a videli, ako to tam funguje od rána do večera, ba aj v noci, keď sa občas telia kravy a prasia prasnice. Musia precítiť všetky vône a zápachy, počuť bolestné kvičanie aj bučanie, zažiť strach z pôrodu mláďaťa aj radosť z jeho narodenia. Odvaha sa dá budovať jedine tak, že nebudeme študentov držať na prednáškach a cvičeniach, ale že ich vyženieme do praxe.

Univerzita má tri školské hospodárstva. Je to dosť na plnohodnotnú prax?

Máme svoj školský podnik, kde prebieha prvotný kontakt študentov s praxou, ale ide o to, aby boli vo firmách, ktoré predstavujú rozmanitosť podnikania na pôde, rôznosť pôdnoekologických podmienok, a tiež našich mentalít. Práve preto je veľmi dôležitá prax. Napokon, život študenta by mal logicky pokračovať nejakou praktickou činnosťou. Máme veľmi dobrých študentov, aj veľa vedia, no niektorí sa boja, ako si poradia nie na štátniciach, ale v praktických skúškach povolania, ktoré si vybrali. Núkajú im dobré platy, ale akoby sa báli prevziať riziko. To ich však bude sprevádzať po celý život, preto potrebujeme študentov otužovať praxou.

V rodinných farmách založených po roku 1990 vyrástli deti, ktoré už preberajú rodičovskú štafetu. Ako však vyzerá kontinuita vo veľkých poľnohospodárskych podnikoch?

Už viac ako desaťročie pozorujeme, že nám pribúdajú študenti, ktorí majú, nazvime to správne hospodárske zázemie. Napríklad hipológiu študujú chlapci a dievčatá, ktorí doma s rodičmi chovajú kone alebo s nimi obrábajú vinohrady, sady, chovajú dobytok. S veľkými podnikmi potrebujeme vyladiť vzťahy. Z ich strany počuť, a oprávnene, že študentom chýba prax. Lenže nestačí prísť na štátnice či po nich a pýtať si šikovných absolventov. S veľkými podnikmi musíme komunikovať už počas štúdia, aby získali prehľad o budúcich absolventoch, ktorých potrebujú. Bude to na prospech celého trojuholníka – univerzity, študentov a podnikov.

Pamätám si, ako na šľachtiteľskú stanicu, kde som vyrastal, prichádzali na prax študenti a mnohí sa tak dobre zapísali, že pokračovali na stanici hneď po škole. Založili si rodiny, našli tu svoje šťastie.

Presne to potrebujeme, aby sa študentom v podnikoch venovali, aby odhadli ich možnosti a študenti zasa svoje. Potom si aj firmy ľahšie vyberú budúceho zamestnanca, kolegu. Tu totiž ide o celkovú kultúru vzťahov medzi začínajúcim pracovníkom a jeho budúcim šéfom, o spoznanie chodu družstva, farmy. Keď tam chce niekto pracovať a žiť, musí sa neraz aj presťahovať. Mal by spoznať prostredie, s ktorým ide spojiť svoj život. Je neskoro, ak sa to stane v júni, keď skončí školu, a hneď v septembri má nastúpiť do neznáma. Aj preto nabádam veľké podniky, príďte k nám, zoberte študentov na prax, venujte sa im. Dodám, že máme dosť príkladov, keď podniky aktívne vyhľadávajú svojich budúcich zamestnancov či už z okolia Nitry, alebo iných kútov Slovenska. Zmenu už cítiť, robme ju však cieľavedomejšie. Spoločne budeme napredovať rýchlejšie.

Na družstve v Lieskovci pri Zvolene som stretol tri generácie absolventov nitrianskej SPU. Skúseného agronóma odchádzajúceho do dôchodku, ktorý čerstvú inžinierku zasvätil do pestrej mozaiky pôd družstevného chotára, dynamickú riaditeľku družstva, štyridsiatničku, ktorá sa obklopila mladými absolventmi. Rozhýbali družstvo, začali pestovať medonosnú facéliu, ktorá prilákala na polia včelárov a družstvo ich med predávalo vo svojej predajni. Bodaj by to tak všade fungovalo.

Aký je moderný poľnohospodársky podnik? Nielen taký, ktorý sa pýši efektívnou výnosnou rastlinnou či živočíšnou výrobou, ale je aj priateľsky voči okoliu, v ktorom hospodári. Takýto podnik robí dobrú reklamu celému poľnohospodárstvu. Na našom školskom podniku v Oponiciach by sme chceli uskutočniť projekt zelenej infraštruktúry. O čo v ňom vlastne ide? Nuž cielene ideme vybudovať remízky, stromoradia, obnoviť pôvodné druhy aj v extraviláne, oživiť mokraď. Nejaké pozemky sme si prenajali od obce vrátane rigolov, o ktoré sa nikto nezaujíma, urobili sme zelenú cestu až do vinice nášho školského majetku. Ak hovoríme o krajinotvorbe, musíme ísť príkladom.

Kto chce iných zapáliť, musí sám horieť…

No máme už skupinu podnikov – malých aj veľkých, ktoré pochopili, že pozemkové úpravy a nevyhnutnosť zlepšiť vodozádržné funkcie pôdy sú životnou nevyhnutnosťou. Áno, je tu Brusel a Zelená dohoda prinášajúca apel i tlak na ozelenenie, spestrenie krajiny. Dôležité je, aby sme veci zobrali s rozumom do vlastných rúk. Nedávno sa nám ohlásili Kúpele Dudince, aby sme im pomohli ohľadom pestovania liečiviek, aromoterapie. Ako vidíte, stávame sa univerzitou, ktorej sa núka obrovské množstvo tém na rozpracovanie a ktorá je pripravená pustiť sa do nich.

Nálada v krajine sa mení. Potrebujeme zrozumiteľne vysvetľovať spoločnosti, prečo potrebujeme životaschopné poľnohospodárstvo. Ste optimistka? Zvrátime úpadok?

Ak si vážime svoju krajinu, musíme začať poctivo pracovať. Vieme, čo chceme, tak to urobme, zjednoťme sa. Slovensko je predsa domovom nás všetkých bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Keď sa ma pýtajú, či nám počty študentov klesajú, alebo rastú, odpovedám, že nie počty, ale kvalita je rozhodujúca. Áno, klesá nám počet študentov, ako všetkým vysokým školám, lebo je tu odliv stredoškolákov na české univerzity, rodí sa menej detí. Sme univerzita, ktorú nie je ľahko vyštudovať, treba zvládnuť veľa náročných predmetov, bez ktorých sa poľnohospodárstvo robiť nedá. Naše deti však nie sú hlúpejšie ako sme my. Z prieskumu sme zistili, že študenti neprišli na SPU kvôli titulu, 80 percent uviedlo, že si cielene vybralo odbor. To je dobrá správa. Radšej nech máme menej študentov, ale nech sú to chlapci a dievčatá, ktorých štúdium zaujíma, baví, lebo kvôli titulu sa na SPU neštuduje.

Ste hrdá na absolventov SPU?

Áno, máme talenty vari vo všetkých odboroch a fakultách. Naši študenti vyhrávajú súťaže. Sú životaschopní, počas pandémie sa mnohí zamestnali na družstvách a farmách, požiadali o štúdium externe. Na družstve v Moste pri Bratislave vyrástol popri mame, výbornej zootechničke Vierke Glasnákovej, jej syn Jakub, ktorého témou diplomovej práce bol chov jerseyských kráv. Už tam pracuje ako zootechnik. Alebo hydinár Timotej Husár má syna aj dcéru, obaja sú naši úspešní absolventi. Práve títo mladí ľudia ukazujú, kadiaľ vedie naše spoločná cesta vpred.

Zdroj: Denník Pravda, Jozef Sedlák, 9. 1. 2022: https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/612675-polnohospodarstvo-na-dne-nie-v-bode-zlomu/

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda