Je Slovensko ešte vidiecka krajina? Strácame vzťah k pôde
08.01.2020
Slovensko je vidieckou krajinou, aspoň podľa charakteru osídlenia, dediny stále prevažujú nad mestami. Vidieku však čoraz viac chýbajú typické atribúty, ktoré by ho zreteľne odlišovali od mesta.
Slovensko je vidieckou krajinou, aspoň podľa charakteru osídlenia, dediny stále prevažujú nad mestami. Vidieku však čoraz viac chýbajú typické atribúty, ktoré by ho zreteľne odlišovali od mesta. Dedina prestáva chovať zvieratá, čoraz menej ich chovajú poľnohospodárske podniky a aj sami dedinčania. Ľudia na vidieku začínajú napodobňovať život v mestách.
Slovenské poľnohospodárstvo prechádza komplikovaným prerodom. S tým sa však borí celá Európa, aj krajiny, ktorým závidíme, ako sa ich farmárom darí. V Rakúsku sú na predaj vinohrady, vo Francúzsku a v Holandsku farmy so zvieratami. Všetkých bez rozdielu dobehol demografický vývoj – roľníci naprieč celou úniou starnú, a aj deti, ktoré vyrástli na rodinných farmách, hľadajú obživu iným, výnosnejším a menej riskantným spôsobom.
Novým fenoménom popri požiadavke ekologizovať pestovanie rastlín a humanizovať chovy sa stalo hľadanie oáz pokojného života na vidieku. Éra sociálnych sietí priniesla hľadanie nového vidieka, akejsi virtuálnej krajiny, ktorá na súčasnej planéte reálne neexistuje. Na vidieku sa hľadá stratený raj na zemi.
Na otázku, aký chceme mať poľnohospodársky vidiek 21. storočia, si stále dosť dobre nevieme odpovedať. Pritom je jasné, že odpoveď je ukrytá v tom, aké podniky budú tvoriť a reprezentovať slovenské poľnohospodárstvo, kde budú situované v rámci katastrov obcí a čo bude jadrom ich hospodárenia na pôde.
Zemitý národ
Ak má Slovensko prosperovať, musí sa opierať o vlastné životaschopné poľnohospodárstvo. A to je také, ktoré produkuje nielen dosť kvalitných čerstvých a chutných potravín, ale zároveň udržiava dedinu, región, napokon celú slovenskú krajinu, trvale obývateľnú a pridáva jej pôvab, radosť z toho, že žijem práve tu a nie kdesi inde.
Pestovanie, chov a spracovanie potravín, ktoré vzišli z územia Slovenska, formovali našu identitu, stali sa jej súčasťou, prenikli do našich mien – Bača, Valach, Mlynár, Pekár, Mäsiar, Kohút, Zajac, Záhradník. Zvykli sme si hovoriť o sebe ako o národe zemitom, teda spojenom s pôdou a jej zveľaďovaním, ale zisťujeme, že byť zemitý, teda vážiť si pôdu, dobre a poctivo na nej hospodáriť vôbec nie je jednoduché.
Strácame vzťah k pôde
A to nielen preto, že roľník, poľnohospodár, dnes čoraz viac prezývaný a vydávaný za farmára, čelí nevyspytateľnému počasiu. Skutočným poľnohospodárom je ten, kto svoju prácu považuje za poslanie a údel zároveň. Na to posledné sme takmer zabudli. Údel predsa znamená prijímať dobré aj zlé, výhody aj nevýhody, ktoré život a voľný trh s potravinami hospodárovi na pôde prináša.
Po nedávnej mliečnej kríze otriasla Francúzskom séria samovrážd farmárov. Jednu z nich farbisto opísal Michel Houellebecque v románe Sérotonín. O ilúzie neprichádza len mliečny farmár z Normandie, ktorý roky zachraňoval po generácie budovanú farmu predajom pozemkov expanzívnym Číňanom. Román je príbehom o Francúzsku 21. storočia, ktoré dupe po svojom tradičnom poľnohospodárstve a nie je schopné odolať expanzii lacnej globálnej agroprodukcie.
Až keď Francúzi v priamom televíznom prenose uvidia, ako si farmár počas štrajku vpálil guľku do hlavy, uvedomia si, že nerozumejú svojim poľnohospodárom. Spomeňme ešte jeden prípad, napohľad smiešny ale typický pre súčasnosť. Zhodou okolností je z Francúzska a obletel všetky svetové médiá. Manželia z mesta sa vysťahovali na vidiek. Nenašli tu pokoj, lebo ráno čo ráno ich budil kikiríkaním kohút. Susedský spor skončil na súde. Vyhrala dedinčanka, lebo ako sudca povedal, kohút na dedinu patril a patrí.
Čo o nás hovoria deti
Onen úsmevný prípad je, mimochodom, príznačný aj pre Slovensko. No nielen prisťahovalcom na vidiek, ale aj mladej generácii vidiečanov začína prekážať blízka farma, hluk traktorov a kombajnov. A to nie kdesi v blízkostí hlavného mesta, ale aj vo vnútrozemí či na periférii krajiny.
Možno je to preto, lebo územné plány obcí, ktoré tvorili ich zastupiteľstvá, povolili výstavbu rodinných domov po samý okraj hospodárskych dvorov. A celkom iste preto, lebo predaj starorodičovskej pôdy na stavebné pozemky bol najistejšou cestou, ako zhodnotiť dedičstvo.
Slovensko potrebuje poľnohospodárov, ľudí s vášňou pre pôdu, zvieratá, jednoducho pre gazdovanie. Ako to urobiť, ukazujú manželia Kučerovci, ktorí založili neveľkú, sedemhektárovú farmu plnú domácich zvierat v Pustých Sadoch. Cez prázdniny sem chodia brigádovať deti z Bratislavy, Trnavy Galanty, ale aj z okolitých obcí vidieka. To, čo počuli Kučerovci od detí, ktoré sa učili chovať zvieratá, niečo o nás vypovedá.
„Teta, prečo mám dojiť kravu, keď je v Tescu na regáli toľko škatúľ mlieka?“ Zaskočila otázkou farmárku dievčina z mesta. A keď chlapča vytreštilo oči na hus, pobavene sa zverilo kamarátovi: „Ešte som takého veľkého papagája nevidel.“ Bol to smiech cez slzy, sladkobôľna pravda o tom, akí sme.
Príbehy z farmy Kučerovcov majú však dobré rozuzlenie. Zapálení chovatelia podpísali dohodu so Strednou odbornou školou v Ivanke pri Dunaji. Rodinné hospodárstvo bude miestom praktického výcviku mladých poľnohospodárov. Nuž, je to dobrá voľba, chlapci a dievčatá uvidia, čo všetko prináša život na farme, pochopia, ako skutočné hospodárstvo funguje, koľko práce, odriekania, ale aj radosti môže priniesť. Konečne próza s poéziou na jednom mieste.
Zdroj: