Prečo postupovať radikálne pri odstraňovaní ohnísk nákazy SLAK?

Po vypuknutí nákazy SLAK na Slovensku sa rozprúdili vášnivé diskusie, či je potrebné riešiť túto nákazu tak radikálne a teda usmrtením všetkých vnímavých zvierat v ohnisku a zóne 3 km okolo neho.

Je potrebné uvedomiť si, že SLAK je vysokonákazlivé ochorenie, čo znamená, že v prípade zavlečenia nákazy do chovu s istotou možno očakávať, že všetky zvieratá sa nakazia (teda morbidita dosahuje 100 %). Hovädzí dobytok a ovce sa najčastejšie nakazia po vdýchnutí vírusu do organizmu a na prepuknutie ochorenia postačuje približne 10 vírusových častíc. Choré zvieratá naproti tomu produkujú obrovské množstvá tohto vírusu. Už počas inkubačnej doby 1 ml slín obsahuje rádovo tisícky vírusových častíc. V lymfe, stenách pľuzgierov a mlieku je to rádovo v miliónoch až desiatkach miliónov častíc na 1 ml, resp. 1 g., takže počas prekonávania nákazy vylučujú takmer nepredstaviteľné množstvo infekčného materiálu.

K priamemu prenosu ochorenia dochádza veľmi ľahko a rýchlo v rámci postihnutého chovu, avšak z celkového pohľadu priamy prenos nezohráva najdôležitejšiu úlohu. SLAK patrí medzi nákazy, ktoré sa šíria  hlavne pomocou nepriameho prenosu pomocou krmiva, podstielky, hnoja, močovky, dopravných prostriedkov, prachu (neživé vektory). Ako živé vektory sa uplatňujú človek, domáce zvieratá, hlodavce, vtáky a hmyz pohybujúce sa v blízkosti chovných priestorov. Obzvlášť dôležitý význam pri šírení SLAK má človek, vírus sa prenáša na rukách, oblečení, obuvi a všetkých predmetoch, ktoré boli vystavené kontaminovanému prostrediu, takže akékoľvek priestupky pri dodržiavaní prísnych protinákazových opatrení pracovníkov pracujúcich v oblasti živočíšnej výroby pôsobia nepriaznivo pri šírení nákazy. Vírus SLAK sa môže šíriť niekoľko km aj vzduchom pomocou prachových častíc, tu je dôležité aby nenarazil na ďalšie vnímavé zvieratá v okolí ohniska, preto súčasťou opatrení je aj likvidácia vnímavých zvierat v okolí 3 km od ohniska nákazy.

Po niekoľkých týždňoch síce dochádza u dospelých zvierat k samouzdraveniu, ale s trvalými následkami a dopadmi na ich úžitkovosť. Navyše zvieratá po prekonaní nákazy sa stávajú trvalými nosičmi tohto vírusu, ktorý môže prežívať v ich organizme až 2 roky, prípadne dlhšie a tak sa stávajú potenciálnym zdrojom ďalšej nákazy.

Z uvedených dôvodov sa liečba SLAK nevykonáva a stratégia eliminácie nákazy v EÚ a samozrejme aj na Slovensku je založená na dôslednej kontrole importu a exportu zvierat a produktov živočíšneho pôvodu, zákaze plošnej vakcinácie a likvidácii všetkých vnímavých zvierat v ohnisku nákazy v prípade potvrdenia vírusu.

Plošná vakcinácia sa nevykonáva, pretože prináša viacero problémov a ukázala sa ako ekonomicky neúnosná. Zistilo sa, že u vakcinovaných zvierat, i keď neboli zistené žiadne klinické príznaky, vírus sa mohol vylučovať do vonkajšieho prostredia. To sťažuje identifikáciu a kontrolu nákazy a môže viesť k ďalšiemu šíreniu nákazy. Plošná vakcinácia prináša aj obmedzenia pri obchodovaní so zvieratami a ich produktami, keďže krajiny s plošnou vakcináciou majú znemožnený vývoz zvierat a ich produktov. Plošná vakcinácia okrem toho spôsobuje komplikácie diagnostiky ochorenia, lebo sťažuje odlíšenie medzi infikovanými a vakcinovanými zvieratami. Existuje viacero sérotypov  vírusu a aby bola účinná musí byť vyrobená na konkrétny sérotyp. Preventívna vakcinácia je zakázaná v celej EÚ od roku 1992, iba vo výnimočných prípadoch pri vzniku ohniska a nebezpečenstve rýchleho šírenia nákazy je povolená núdzová vakcinácia zdravých zvierat okolo ohniska s následným utratením a likvidáciou vakcinovaných zvierat.

Na záver možno skonštatovať, že hoci prijímané opatrenia vyzerajú prísne a neprimerané, ich dôsledná a rýchla realizácia je nevyhnutná na zvládnutie súčasnej nepriaznivej nákazovej situácie.